Adam Siekel, 2. roč. magisterského štúdia

V roku 2018 horelo vo svete niekoľko ničivých rozsiahlych požiarov, ktorých dôsledky sme videli v televízii. Nedávno svetom preletela správa, že čelíme bezprecedentnej situácií od druhej svetovej vojny a čakajú nás bolestné chvíle. Jedno poradové číslo každý deň reprezentovalo počet mŕtvych. Hoci čísla boli troj, štvor, niekedy aj päťciferné, bolo ťažké si za číslom predstaviť realitu. Akoby som si neuvedomoval, že pred číslom, ktoré vidím, je množstvo samostatných číslic, a rovnako aj jednotliví ľudia.

Možno z toho dôvodu som začal označovať drevené napínacie kolíky jedinečnými číslami. Prepisovaním som si chcel uvedomiť a zdôrazniť, že za konkrétnym číslom sa skrýva človek so svojou stopou. Na každý kus som napísal symbolicky iné číslo a premenil som tieto kúsky dreva na uhlíky, no ich existencia zďaleka týmto neskončila. Nielen nimi, ale aj farbami som sa snažil zachytiť niečo z prežívanej situácie. Zavreli sa univerzity, školy, škôlky, mobilita ľudí sa spomaľovala, mesiac boli v núdzovom stave otvorené len lekárne, potraviny a drogérie. Epidemiológovia citlivo odporúčali isté zásady a popisovali scenáre, s ktorými by náš zdravotný systém eventuálne zvládol počty nakazených. Tieto i iné situácie sa odohrávajú v mojich maľbách, ktorými som sa snažil istým spôsobom participovať na súčasnosti. Tieto obrazy sú inšpirované pandémiou, ale zároveň sa ju snažia prekročiť osobitným spôsobom. Cez akúsi rozohranú imaginárnu hru, v ktorej sa ľudia v bielych oblekoch potýkajú s plameňom. Tieto symboly niekedy prináša do jednotlivých námetov zápas i zvrat zdanlivej situácie a narušenie idylky. A najrôznejším spôsobom pretvárajú charakter obrazov.

Našiel som pár voľných stránok z diára mojej mamy a využil som ich na kreslenie.  Bolo zaujímavé sledovať, ako sa moje čmáranice dostali do vzťahu s konkrétnym dňom. Na týchto kúskoch papiera som sa snažil zachytiť moje myšlienky náznakom a značkami. Svojimi obrazmi som chcel ukázať niečo, čo v televízii a v spravodajstve nie je vidieť. Na mojich obrazoch nie je zobrazený vírus, ale skôr to, čo o ľuďoch odhalil. Nechcel som, aby moje diela pôsobili pateticky alebo prvoplánovo. Práve naopak, moje obrazy tým, že majú ďaleko od fotografie, chcú vplývať na našu predstavivosť a cez našu imagináciu nadviazať kontakt s divákom v akomkoľvek čase. Podobne ako básnické obrazy, ktoré nie sú závislé na minulosti, pretože sú to slová autentického prežívania. Vyvierajú z prítomnosti a majú tendenciu dotýkať sa i iných ľudí. Toľkí čitatelia sa stotožňujú s básnickými obrazmi alebo ich zažívajú na vlastnej koži. Prežívajú ich. Premýšľal som nedávno o tom, či sa dá obdobný moment zažiť i pohľadom na maľbu.

Zdá sa, že odohrávajúce sa spoločenské a prírodné katastrofy menia podobu sveta a naše predstavy o ňom, no premýšľam, či sa mení aj spoločnosť? A akú úlohu v tejto zmene môže zohrávať obraz umelca? Na tieto otázky nepoznám odpoveď.

Anna Mária Beňová, 4. roč. bakalárskeho štúdia

Zhrnutie semestra

Na úvod by som rada podotkla, že sa aj napriek nepriaznivej situácii a nevyhovujúcim podmienkam, ktoré som mala k dispozícii, trvanie semestra na druhej strane, pre mňa osobne, „prajne” predĺžilo.

S odstupom času túto skutočnosť vnímam ako príležitosť s nutnosťou vyťažiť z nej čo najviac.

Vo chvíli, keď píšem tento text, si uvedomujem, že už prešli 3 mesiace, pojem o čase sa zdá byť tekutou predstavou a motiváciu na maľovanie strieda pasivita každodennosti.

Súčasťou fotografií, ktoré vám posielam sú dve domácnosti, v ktorých som mohla pracovať, ako som vám iste spomínala, prebývala som striedavo doma alebo u Mareka. Okrem zmeny prostredia pozitívne pôsobiacej na moju energiu čokoľvek podniknúť, sa mi výrazne rozšírili možnosti v rámci priestoru, akým práve disponujem.

Počas karantény mi pribudlo 7 menších malieb na plátne, v akrylovom médiu a vyše 50 skíc, zaplneného skicára formátu A3, ktoré ma tešia. Nemožnosť vypariť sa z domu do ateliéru, maľovať na väčšie plátno v miestnosti s výbornými priestrannými a výškovými možnosťami, či už samozrejmosť rozprávať sa o procese, zdaroch/nezdaroch na konzultáciach alebo medzi spolužiakmi, bola ubijajúca.

Pobyt s Marekom mi mnohé kompenzuje, najmä rozhovory počas maľovania, taktiež kľud ich domácnosti spolu s faktom, že sa mi dá maľovať u nich na záhrade. V súčasnosti mám pospájaných 5 formátov blindrámov, na väčšine ktorých mám premyslené, čo chcem nahodiť.

Konkrétne ide o 2x veľkosti 130×150 cm, 1x veľkosť 90×150 cm, pomerne úzka plocha určujúca zaujímavú podmienku jej uchopenia a ešte 2x veľkosť 70×130 cm, prikláňajúca sa taktiež k obdĺžnikovému rozmeru.

Aj naďalej sledujem benefity ukazujúce sa v mojích sviežich náčrtoch na papieri, zatiaľ je mojím zámerom pripraviť si savý maliarsky podklad s jemnou štruktúrou, pričom ešte rozmýšlam, aký spôsob by bol tým najvďačnejším na realizáciu. Dôvodom takéhoto postupu je hnací zámer ponechania istej suchosti, ktorý sa v intenzite skíc javí ako vďačný moment, príhodný uchovať si ho aj v prevedení na plátno. Pričom mi pri tomto rozhodovaní z veľkej časti napomohol čas strávený nad skicami a ich variáciou naprieč postupmi.

Čo sa týka tématického rozhrania, teoreticky i vizuálne sa stále prenáram v množstve ponúkajúcich sa alternatív. V tomto odseku je vhodné nadviazať na odsek úvodny, čiže na možnosť dlhšieho času. Verím, že nasledujúce riadky nebudú pôsobiť alibisticky, v tomto momente som kdesi na pomedzí formulovania toho, čo to vlastne robím v bakalárskej práci. (aj so svojím životom)

Časom som rozmýšlala nad tým, čo ste sa mi počas konzultácií snažili predať naspäť a trochu prichádzam na to, že mám v hlave asi nejakú panickú poistku, ktorá, keď naberie obrátky, tak som schopná poprieť na obrazoch všetky tie veci, ktoré tam zámerne vkladám, ale bližšie/ďalej s nimi nepracujem (v hlave). Presne si nie som istá tým, čím to je, či je to ten strach vystúpiť s tými vecami, s vedomím, že sú v pohode, neistota z vlastných snáh alebo nejaké pokrivené túžby splniť v danej chvíli očakávania ostatných, vymedziť sa voči tomu, že to, čo tam na tých maľbách je – je iné?

Tak či onak si to nechcem komplikovať, prijať charakter svojich prác, bez akejsi potreby obaľovať ich v trojobale intelektuálnej mnohovýznamovosti.

Veta v znení „mala by sa častejšie usmievať ”, pre mňa predstavuje gro tej najstereotypnejšej vety, s akou sa asi každá žena za svoj mladý život stretne. Skutočná banalita, ktorá ma hnevá, je zároveň aj hlbším problémom prežívajúcich klišé, zdôrazňujúcich sociálne, vykonštruované

Požiadavky, či nároky na ženy. Som si vedomá aj toho, že spôsob zobrazovania ženských figúr je v mojej tvorbe sám o sebe značnou iróniu, nejednoznačnosť situácii v eroticko-banálne ladených momentoch sa nevymedzuje od marginalizácie postavenia žien v kultúrnej alebo súkromnej sfére. A to je podstatné, pretože ony na ten zdeformovaný problém ukazujú, námety ktoré zachytávam sú odrazom toho, čo ma irituje, toho čo ma zároveň nadchýňa, čo ma núti zamýšlať sa nad nimi.

Ambivalencia pristupu zodpovedá absúrdnej linke vystihujúcej akýkoľvek pokus o podstatu toho, čo chcem opísať. Dôležitou črtou v maľbách je humor, jeho balancia na rozmedzí jemnosti a trápnosti. Na vznikajúcich plátnach chcem pracovať s vymedzením časovej zasadenosti – tu a teraz, a teda so súčasnosťou .

Barbora Benková, 2. roč. magisterského štúdia

Raz to proste urobím (semestrálny výskum)

Moja semestrálna práca pozostáva z prípravy na vytvorenie konečnej diplomovej práce, čiže je to súbor skíc a príprav k ďalším maľbám. Ide o proces rozmýšľania nad mojou témou „Raz to proste urobím”, v ktorej sa zaoberám témou neistoty v živote človeka. V maľbe skúmam svoj vlastný postoj k môjmu telu a jeho kontaktu so svetom, moje vnímanie tela a jeho proporcií. Ako ma ovplyvňuje a ako ho ja ovplyvňujem.

Ako diplomovú prácu som plánovala vytvoriť veľkoformátové maľby, ale tie bohužiaľ ostali zamknuté v ateliéri, takže v domácich podmienkach som vytvárala skôr skice a ide skôr o proces, než o vytváranie konkrétneho uceleného obrazu. Počas tohto môjho „korona pobytu” doma u rodičov som mala najprv naplnuté plátno na stene, ale pretože otec potreboval sekať do tej jedinej steny, na ktorej som mohla robiť, tak som prišla aj o posledný kúsok miesta na maľovanie, čiže som potom v podstate pracovala viac-menej na malých formátoch na zemi. No verím, že nám už otvoria ateliér a budem môcť pracovať na veľkých formátoch, a to by som chcela možno vyjsť z blindrámov a napínať si plátna rovno na stenu. Pri tomto obmedzení rozmermi a aj nemožnosťou si plátna napnúť, aspoň nie väčšie rozmery, tak som začala viac uvažovať nad tým, že by som chcela skúsiť rám úplne vynechať a nechať sa uniesť viac telesnosťou samotného plátna a pracovať možno s úzkymi pásmi plátna, ktoré budú viac kopírovať tvar tela a viac vyjadrovať istú stiesnenosť, upätosť a zviazanosť človeka vo svojom mikro prostredí, ktoré sa niekedy zleje na jednoliatu masu.

Uvedomujem si, že mi veľa tieto obmedzenia vzali, ale myslím si, že je to dobrá skúsenosť a chcela by som využiť nasledujúce dva a pol mesiace na ujasnenie si konceptu a toho, ako moje zmýšľanie vyjadriť. Čas mi beží veľmi rýchlo a zároveň mám pocit, že je tento zvláštny stav nekonečný a ja akoby splývam a neviem sa zaradiť do sveta, ktorý okolo mňa preteká. Aj z tohto stavu vznikajú dané skice, ktoré sú inšpirované aj fotografiami, ktoré som zachytávala v mojom obmedzenom priestore a tvorila som iba v jednej konkrétnej izbe. Chcela by som tak ako doteraz pracovať skôr s autoportrétom a mojimi vyjadreniami psychických stavov iba cez telesné pozície a jednoduchšie výjavy bez komplikovaných prostredí, ale taktiež to vynechávanie prostredí vedieť lepšie uchopiť.

Takže nepovažujem tento výstup sa výsledok, je to rozmaľovanie sa a skúšanie si nových možných konceptov (i keď sú stále viac v mentálnom priestore ukotvujúce sa, než zatiaľ vo vytvorených maľbách). Verím, že je to proces, ktorý má zmysel, aj keď výsledky stále čakajú na dozretie.

Eleonora Bona, 2. Year of Master Study, Academia di belle Arti, Roma, Italy

Before leaving for my Erasmus, I had only a general idea about what I would work on during my stay in Slovakia. I knew I wanted to continue a project I started in late 2019, but at the same time I left myself an open “window” because I was open to new suggestions and changes. One of the main reasons why I decided to do this Erasmus exchange was to see how the place and the circumstances could affect my work. During this time, I did experience an evolution in my work. I will focus on that later on.

In my research I work with the idea of memories and their recovery. In my actual project I focus on my memories and the ones of my family. I use, as reference pictures, some photographs of my relatives prior to my birth or from when I was a toddler (so I don’t remember anything). I then put into effect this “unconscious” evocation of memories. I like to observe how my brain process, in its own way, these images that are not present in my recollection, but that are connected with who I am now.

My goal is to create, through the representations of these memories/situations, a sort of “memorial” of my family… a narration of events. I am well aware of our ephemerality as humans, so in my works the idea of value of time and its connection to remembrance are always present. I brought with me some family photos from Italy. I do look at reference pictures; they are essential for my work. Although I am not interested in replicating them, I use them just as an input for my paintings. I rarely do sketches and, when I do, they do not look like the final paintings at all. I like to consider sketches as stand-alone works themselves. I tend to paint right away; I don’t like to plan too much. I usually have a very general idea of what I’m going to do and then I just work and let the work carry itself.

Since I work on a very personal subject, I was curious to see how being so far away from home and from the people that inspire my paintings could affect my work. The very first weeks of school, before the lockdown, I started painting (without planning it) a landscape. From an external point of view, it might look “abstract”, but to me is a very distinct representation of Lombardy’s countryside (I grew up in a town near Milan). I painted this canvas while I was feeling homesick. A couple of weeks later, the borders between countries were closed. The idea of not be able to come back home whenever I wanted really hit me; even if I found a way to come back to Italy, I would not be able to enter Slovakia again (since I am not a citizen and I do not have my residence here). I had to make a choice, and in meanwhile my feelings of homesickness just grew. I started to paint borders, from my imagination. For me, the closing of frontiers and the idea of homesickness are intertwined.

Besides my “usual” paintings I did this focus on landscapes. They may look different from what I usually do, but for me they are just a different side of the same project. It all reminds to memories brought to life through imagination.

The firsts weeks of lockdown were the hardest for me. I did not know what do to, I was feeling lost. I started painting familiar “faces”, but again I noticed a difference in my approach. At first, I was really “cautious” with my paintings, after a while I felt more secure and then I started experimenting a bit. I used a kitchen sponge as a tool. I discovered that it allows me to obtain some effect of transparencies and layering that I could not realize with a brush.

My technique did not change much, I always use a mix of oil colours, oil pastels and a combination of wax and loose pigments. What changed is my approach to the medium.

I think that the difference between the earlier works of the semester and the last ones is evident. I wanted to include everything in my installation because I want to show my journey. This lockdown pushed me to experiment with new things, including sculpture, that I would never think about before coming here.

The installation I included in my work is made with salt dough, a mixture of flour, salt and water that my mother used to make when I was a child to let me sculpt. The idea of using that as a material for a work came to me when I was bored and lost during the first weeks of lockdown. I decided to sculpt cigarettes because they are one of the first things that come to my mind when I think about my childhood. Because of them, my life changed forever – I knew I wanted to incorporate physical cigarettes in my work, but I did not know how. If I was I child, I would represent what I know – my mother, my father and his cigarettes. I played with the contrast between playtime (the salt dough) and adulthood (the cigarettes); then I planted them in a pot, like they were a plant. Something associated to death (smoking) is approached as a plant – the ultimate symbol of life.

Beside using different a different medium, I still see the very heart of my project depicted. I just allowed myself some freedom and to think a little bit outside of my box.

Jessica Prečuchová, 2. roč. bakalárskeho štúdia

KONCENTROVANÁ SPOMIENKA – JEDEN A ŠTYRIA (DO)STATOČNÍ

„Tu v dielni si mi rozprával o naozajstnej statočnosti, sile vnútornej aj fyzickej; a ja tu stojím, analyzujem, skrz maľbu hľadám tú silu, o ktorej si hovoril. Hľadám ju v štyroch (do)statočných.  V maľbách ju zhmotňujem mnohouholníkom, ktorý si každý nosí pri sebe – silnými rukami chráni pred znivočením. Hľadala som tvoje stopy. Chodila po tvojich miestach. Trojnožka ostala stáť tak, ako si ju tam nechal. Skicovala som ju, odlievala jej fragmenty a vkladala na hladinu spolu s Tebou. Je akýmsi stelesnením tvojej prítomnosti. Zrnitá spomienka v chladnej vode a ty držíš svoju statočnosť a nedáš znať nepohodlie, iba trpezlivo nehybne stojíš. Taký si bol v mojich očiach.”

Výstava je venovaná predovšetkým Lacimu. Obrazy spoločne s objektami odliatkov tvoria celok koncentrovanej spomienky na zjednotenom mieste, kde sa všetko dialo, kde sa deje. Po silnej udalosti som si prehrávala rozhovory, rozhovory o tej silnej generácií, o spartakiáde, horách a treskúcej zime. Porovnávam tú dnešnú generáciu, nachádzam ojedinelé spojitosti. Nachádzam ich v (do)statočných. Po jeho odchode zisťujem, že aj spomienky sú limitované. Ako ich hodnota rastie po vytratení ich zdanlivo nevyčerpateľného zdroja. Tie spomienky, ktoré som spojila s mojimi statočnými, ktoré pre mňa zhmotnili, ktorým som predtým dostatočne nerozumela. Tie pripomínajú statočných. A dostatoční. . . Čo by na to povedal Lacko?

Práca so zrnitým monochromatickým podkladom kopíruje pocit z fotografie, avšak v maliarskej reči nejde o verné prenesenie obsahu. Podklady malieb akoby podliehali času, rovnako, ako nájdené fotografie. Figúry zo spomínaných fotografií som vkladala na sivasté podklady. Prenášala som podobu konkrétnej postavy a vnášala do vymysleného prostredia, do nejasnej plochy pripomínajúcej chladnú hladinu jazera. (Týmito nekomfortnými podmienkami, do ktorých svoje postavy, najmä postavu starého otca, vkladám, poukazujem na jeho trpezlivosť a vyrovnanosť aj v nepríjemných situáciách.)

Použité objekty ma zaujali vďaka vštepovaným spomienkam, a zároveň výtvarne. Drevená trojnožka bola pre mňa zlomovým okamihom, a to je súčasne stelesnením jeho prítomnosti na tejto výstave.

~L~

Ticho dediny sa nieslo vzduchom ponad kostolnú vežu. Mal na ňu priamy výhľad, vždy vedel koľká bije. Oprášil ostružliny z brady a nedeľným krokom prešiel z dielne pod orech. Zakláňajúc hlavu spokojne odfúkol hustý kúdol, ktorý mizol v pohybujúcom sa obláčiku dedinskej idyly.
Pozeral na svoje sochy. Škrabajúc sa za uchom premeriaval každú z nich. Tešil ho ten pocit, že za ním zostalo kus práce. Sedel a díval sa. Na prvý raz odklepol do polovice zhorenú cigaretu. Odpil z horúcej kávy. Pil ju vždy z keramického hrnčeka. Pamätám si ho ešte z detstva. U Lacka na Mýte v starej kuchyni, nahlas odchlipol, posadil si ma na koleno a spolu sme sledovali ako sa na hladine rozpúšťajú kocky cukru.
Potiahol posledný krát, zahasil do plného popolníka a pokračoval v práci.

Karin Langová, 1. roč. magisterského štúdia

Inner surroundings (My relationship with abstraction/attraction)

Rozmýšľala som ako pomenovať túto sériu malieb. Často prichádzam na názvy neskôr, zriedka je to pred vznikom niečoho nového, či v procese. Neviem, či je tento názov postačujúci alebo dostatočne vysvetľujúci, a či by vôbec mal byť úplne popisným, to je pre mňa večná otázka. Keď však vidím niekde názvy výstav či diel, ktoré by vyhovovali pre ďalšie stovky prípadov, uvažujem kde je tá miera a ako sa má správne vyberať pomenovanie. Je to tým, čím to je, čo vidíte, aspoň v mojom prípade. Zvažovala som prvé pre mňa tzv. obľúbené slovo, alebo názov filmu či songu, ktorý som počas tohto obdobia počúvala. Môže to vyznieť ľahostajne, či nepremyslene, ale vystihuje to moje myslenie pri tvorbe, process, keď plávam od jedného k druhému a neviem ukotviť, nejde o nič veľké a pri tom ide pre mňa o veľa. Taktiež by mohol vhodne zastupovať výnimočnosť niečoho neustále sa prehrávaného v tomto období, ale nenašla som ho.

Ako som nadhodila vyššie o mojom prístupe k tvorbe, tak sa niesol aj tento semester. Ku konkrétnym maľbám neviem skutočne veľa povedať. Sú tu, nejak pôsobia, ide z nich určitý vizuálny zážitok. Nie je toho vela, čo by sa v nich dialo po naratívnej stránke, dialo sa veľa v živote, v realite, v okolí, a zároveň sa nedialo, lebo predsa sme boli, či stále sme v akomsi spomalenom, uzavretom režime. Pri sérii na papieri je podľa mna viditeľné moje uvažovanie v čase a prechádzanie od jedného k druhému. Ja ich nevnímam veľmi jednotne, čo ich spája som ja a fakt, že vždy pri vytvorení jedného formátu ma to posunulo ku vzniku ďalšieho, avšak  v ich kvantite pre mňa pôsobia ako jednotný celok. Od každého jedného by som však mohla vytvoriť sériu, ktorá by sa zaoberala alebo približovala k tomu jednému, ktorý by som si vybrala. Tu prichádzam k jednej z vecí, ktorá ma rozrušuje, a teda či je „lepšia“ maľba, keď sa bavíme o sérii, keď sú si v nej viac vizuálne príbuzné. Teda napríklad v mojom prípade by som si na začiatku tejto série určila súbor kritéri (farebnosť…) a v súlade s nimi by som ju zrealizovala. K motívu diel by som povedala, že predsa som ho popísala v názve a teda: Inner surrounding, čo znamené vnútorné prostredie (v angličtine to má lepší význam). Bola som inšpirovaná prostredím, tak ako z vonka aj z vnútra sveta/mňa a chcela som viac rozvíjať vnútornú imagináciu, ktorá mala byť viac spontánna, tak ako som mala možnosť s tým začať na workshope na začiatku semestra.

Do opisu práce pre online prieskum som to zhrnula takto: Séria malieb, ktorá vznikla v tomto semestri reprezentuje môj vzťah k abstrakcii, ktorej motivácia vychádza z vnútra vonkajšieho prostredia. Je vypovedaním toho, čo ma priťahuje vo svojej kráse a harmónii a dáva potrebu prevedenia v médiu maľby. Vonkajšie prostredie, ktoré som spomenula ako zdroj fascinácie či motivácie je samozrejme myslené relatívne, keďže v momentálnych podmienkach sme boli skôr uzavretí či izolovaní, takže viac som sa sústredila na vnímanie a pozorovanie akoby z jedného bodu či miesta kam až dovidím, a zároveň na konfrontovanie s vnútorným priestorom/svetom/mnou. Už teraz viem, že si nie som istá, či som to napísala vhodne, zrozumiteľne, a či opis vystihuje to, čím maľby sú. Niekedy si myslím, že druhý človek, divák, to opíše lepšie. V ideálnej realite by som chcela, aby som len maľovala a mala druhú personu, ktorá by o nej hovorila, aj keď viem, že hovoriť a vedieť povedať o svojej tvorbe nie je vôbec zlé 😀

V prístupe k maľbe som využívala dva princípy, medzi ktorými som sa nemohla rozhodnúť: 1. úplne voľne a bez motívu či predlohy, iba s výberom farebnosti. Tento prístup som používala na začiatku. Neskôr som využívala obrazovú, hmatovú pomôcku, ktorá prišla veľmi spontánne, taktiež bez veľkého premýšľania a bola pre mňa vizuálne príťažlivá. Chcela som si určiť poriadok ako k tvorbe pristupovať, nakoniec som to nechala plynúť a využívala čo mi prišlo v daný deň a moment vhodnejšie. Vonkajšie prostredie, ktoré som spomenula ako zdroj fascinácie či motivácie bol samozrejme pojem relatívny, keďže som sa v ňom veľmi nepohybovala ako za normálnych podmienok, takže viac menej bolo to vnímanie a pozorovanie z jedného bodu či miesta, kam až dovidím, a zároveň som sa viac konfrontovala so svojím vnútrom a pocitmi. Druhá časť názvu v zátvorke dopĺňa to, čím tento proces naozaj bol. Je o mojom vzťahu k abstrakcii, ktorý sa začal formovať možno už na konci bakalárskeho ročníka. Hovoriť priamo o tom, že ide o abstrakciu mi príde trochu silné a nedovolím si to, ale skôr by som povedala, že tak nejak krúžim okolo nej. Za lomítkom som použila slovo attraction, čo znamená príťažlivosť. Schválne nechcem použiť pre to, čo ma priťahuje, že je to pekné, toto slovo pôsobí skor negatívne, ako niečo nevhodné, keď sa rozprávame o umení. Predsa keď niekto povie o mojej maľbe, že je pekná , tak mi to nepríde práve ako vhodné ohodnotenie maľby, toto slovo vnímam skôr negatívne. Chcela som ho ale použiť, pretože si uvedomujem, že to čo ma vlastne priťahuje, čo ma inšpiruje z vonku je vlastne krásne. Toto kritérium alebo posudok, čo je pre mňa pekné si teda vyhraňujem aj pri vzniku maľby.

Napadlo mi, akoby som sa vracala k tomu, čo som maľovala v prvom ročníku, možno v príprave pred vysokou školou. Tak, ako asi každý na ceste k tomu, čo je práve jeho dôvod prečo maľovať, čo je vlastne tá jeho cesta, mi prišlo práve moje vkročenie do procesu ako veľmi „ľahké“, spontánne, akoby to išlo samo. A pýtam sa, či to tak má byť, netvrdím, že je to bez pochybností, práve naopak, ale či, keď prídem k bodu, keď teoretizujem minimálne, či som na tom správnom mieste a možno je to podmienené už nejakou, stále malou skúsenosťou v tvorbe. Viem, že mám to právo počas štúdia preskúmať rôzne prístupy a polohy v maľbe, mňa už však dlhšie nabáda pocit, že nie som akosi ukotvená sama pre seba, nie preto, ako ma vníma divák. Nezadefinovaná. Počas tohto karanténneho semestra, aj pred ním som premýšľala nad tým, či to, ako sa staviam k maľbe teraz, myslím formálne, nie je len akási „vzorka“, ako by som mohla a mala predsa maľovať, nazvem to, „figurálne výjavy“. Viem, že teraz nemusím povedať a rozhodnúť sa a už do konca života musieť maľovať iba to alebo to, ale tento pocit ma proste sprevádza. A možno len táto moja úvaha vychádza z frustrácie z toho, ako kde vidím, a ako to u koho funguje, a ako to vyznieva, že by to malo byť.

Marek Burcl, 2. roč. doktorandského štúdia

Moje pôvodné plány boli celkom veľkolepé, pretože som počítal s tým, že čas bude doma vďaka každodennej monotónnosti plynúť veľmi pomaly.

Bolo to presne naopak a ledva som stíhal sledovať ako utekajú nie dni, ale týždne. Určitý čas si vybrala úprava prostredia na prácu, presťahovanie potrebných materiálov a dokúpenie potrebných pomôcok (ako napríklad osvetlenie). Pracovať môžem hlavne vonku, takže keď som mal konečne všetko pripravené, musel som stáť kvôli nevhodnému počasiu. Aj tak som nevedel robiť nič iné a čas neuveriteľne rýchlo plynul. Teraz v termíne hodnotenia som na tom tak, že mám ideálne pripravené pracovné podmienky, aj počasie mi už praje, ale hlavne mám na mieru pripravené všetky potrebné typy podkladov, samozrejme k nim pripravené predlohy, a namaľoval som aj pár skušobných vecí, aby som si ujasnil, ako na to. Takže najbližšie týždne sa chystám namaľovať finálne obrazy. Už sa na to teším.

Priebežne som pracoval aj na objektoch na princípe camery obscury, s ktorými by som mal vedieť generovať obrazy prostredníctvom skeneru, lenže aj tie majú stále svoje muchy a je tam čo vylepšovať, aby sa výsledok aspoň priblížil k zamýšlanej predstave. Stále som mal výčitky, že málo pracujem, respektíve, že aj keď pracujem dostatočne, tak výsledky nie sú uspokojujúce. Ale keď sa teraz na to pozerám spätne, tak si uvedomujem, že veľa času som strávil za počítačom, kde som sa výrazne zdokonalil v práci s digitálnym obrazovým materiálom. Toto učenie napredovalo síce pomaly, pretože som postupoval hlavne spôsobom pokus/omyl, ale nelutujem to. Pretože som sa naučil používať určité počítačové programy a postupy inak.

Teda dosiahnuť to, čo chcem buď nesprávnym používaním programu, alebo používaním programu na to, na čo nie je určený. Pri takýchto postupoch som vymyslel množstvo skvelých (teda aspoň teraz si myslím, že sú skvelé) nápadov, z ktorých budem ešte dlho ťažiť.

Martina Červenková, 4. roč. bakalárskeho štúdia

Medzičas

Izolácia ako čas na zhodnocovanie a prehodnocovanie, zmenu myslenia a videnia? Možno áno, možno vôbec nie. Uvidím ja, uvidí celý svet.

Bolo to pomerne drsné prerušenie rozbiehajúceho sa semestra a postupné uvedomovanie, že to nebudú len dva týždne nútenej domácej dovolenky. Na druhej strane je zaujímavé sa v súčasnosti dostať do takejto (viacmenej) bezprecedentnej situácie. Žijeme vo svete kde sa už všetko stalo, bizarné výroky a očividné nepravdy sú prijímané ledva so zdvihnutím obočia. Post-pravda, posthocičo. Zrazu sme v situácii, kedy hrozí ľudská katastrofa. A tentokrát nie kdesi v Ázii, či v Afrike, to môže byť rovno na Marse, ale tu u nás. Katastrofa k nám neprišla, a to, nakoľko prišla k iným, sa nedozvieme. Je jednoduché sledovať veci z pohodlia vlastnej obrazovky a možno sa to ani inak nedá. Vciťovať sa do nešťastia druhých versus ponárať sa do svojho vlastného, a pritom si stale uvedomovať, ako veľmi mi je v podstate dobre.

Chce to menšiu či väčšiu mieru cynizmu, dokázať sa v takejto situácii otriasť a pokračovať business as usual. Cynizmu mám málo, za to voľného času zrazu viac než dosť. Koncepty a anotácie strácajú už aj tak neostré okraje. Znova ich dostanú, keď bude tlačiť čas, keď pocit zo skutočnosti bude trocha skutočnejší. Spôsoby videnia nie je ten najexaktnejší ‘nadpis’. Myšlienková mapa by mohla byť siahodlhá, ale neviem sa k nej donútiť. Nikdy ma veľmi nebavilo skicovať. Uprac si myšlienky, sprav si zoznam. Veci sú plnšie, keď nie sú pod kontrolou.

Tento moment vnímam asi ako polčas – vidím výsledok svojej práce za posledné dva mesiace a pred sebou mám, snáď, dva mesiace práce v ateliéri. Práca na Koceľke bude hádam o čosi koncentrovanejšia a zároveň expanzívnejšia, bez rušivých vplyvov. Ak mal byť nútený pobyt doma príležitosťou sa viac zahĺbiť do teoretickej či konceptuálnej stránky tvorby, veľa som z neho asi nevyťažila. Ťažko nachádzam tesné prepojenie medzi tým, čo si načítam (prípadne napíšem) a následnou “vizualizáciou”. Vychádzam z istých ideí a predpokladov, no maľba si vždy žije vlastným životom. Nepovažujem to za zlú vec, no je pre mňa niekedy problém udržať niť, ktorá by spájala jednotlivé obrazy do celistvého súboru. Ako nejaká forma skíc mi poslúžili malé akvarely, kde som si mohla vyskúšať niektoré námety v malom, a rozmýšľať o sériovosti/kombináciách. Technika akvarelu na plátne mi sadla svojou jemnosťou a možnosťou vymývať, narúšať a vytvárať jemné vrstvy, ktoré smerujú k akejsi polopriesvitnosti. V olejomalbe môžem mať dokonalú kontrolu nad farebnosťou a prechodmi pomocou postupného pridávania a miešania farieb, naopak v akvareli, I keď s menšou kontrolou, vznikajú prechody a pocit priestoru či hmoty odoberaním. Hmota a odhmotnenie. Baví ma v maľbe nachádzať takúto fyzikalitu, či telesnosť, kde vzniká hĺbka a priestor v podstate bez ohľadu na motív či jeho absenciu. Na to sa mi napája otázka gesta. Gesto ako kompozičný prvok, ako základ rytmu, smerovania obrazu, ale aj ako telesnosť, priame zobrazenie pohybu ruky, tela. V jemnejšej, neexpresionistickej forme. Skôr niečo ako bublanie pod povrchom?

Za obdobie karantény som si načrtla niekoľko podobných otázok, aj keď určite nie sú úplne nové. Doma neboli podmienky na ozajstné sústredenie, rušivých vplyvov je príliš veľa. Teším sa, že si to v najbližších týždňoch/mesiacoch trochu vynahradím.

Michaela Moravčíková,  4. roč. bakalárskeho štúdia

Existencia nestálosti

Pôvodný plán LS 2020:

S elánom usilovne pracovať na bakalárke.

Užívať stále dlhšie a teplejšie dni.

Prechodiť žabky na trase Miletičova – Koceľova.

Opiť sa po obhajobách.

Navštíviť Tallin, Prahu a leviu farmu.

Opakovane skákať delfínikov na Zlatých.

Zúfať si nad obrazmi.

Plánovať.

Každá táto predstava zahŕňala mňa – s úsmevom, bez osudového zlyhania, s menším či väčším úspechom na záver. V čom bol iný reálny plán LS 2020? Okrem skutočnejšieho testovania morálnych otázok (čo je to sloboda, totalitná vláda, štát, skupina, šikana, nádej, hrdinstvo, zodpovednosť, starostlivosť, strach) som do svojho života musela začleniť zlyhanie, nespokojnosť a vedomie, že veci sa dejú a nie za všetky som zodpovedná. Taktiež som si uvedomila aká som neflexibilná v rámci zmeny svojich očakávaní vzhľadom k sebe, že za každým sťahovaním ateliéru nasleduje dlhá rekonvalescencia, že ľudia by mali byť viac v kľude a tiež by si mali sem tam pretrénovať spolužitie aby nevyšli z cviku a veľa ďalšieho.

Z dvojtýždňového návratu do rodného mesta sa zrazu stali dva mesiace. Počas nich sa mi naskytla príležitosť mesačnej rezidencie na Stanici Záriečie. Vo väčšej miere som si uvedomila, že umenie je aj o kontaktoch a priateľstvách a naučila sa veľa nových vecí od natáčania, cez fotenie, strihanie videí a pod. Bola som nútená k väčšej sebareflexii a artikulácii tvorby, ale aj seba samotnej. Last but not least, utužil sa mi vzťah so sestrou a rodičmi. Čaká ma posledný večer doma a aj mi bude smutno.

Moja bakalárka bola pôvodne zameraná na rozvinutie animálnej duše a oprášenie pudov. Zvieracie inštinkty som (si) chcela prinavrátiť skrz tému lovu. Na začiatku prichádzali koláže reálnych situácii vyberaných z dokumentov o levoch. Obrazy som upravovala digitálne. Exponovala saturáciu, rozmazávala niektoré detaily. Strihala a kolážovala som práce so zámerom ešte viac podtrhnúť farebnosť a sekvenčné radenie deja. Mali slúžiť ako predlohy, no čím viac som analyzovala možné spôsoby uchopenia v maľbe, tým menej sa mi otvárala cesta, ktorá by ma uspokojila.

Okrem koláží s lovom vznikali aj printy. Skombinovala som pri nich prácu s chybou tlače a maľby za pomoci riedidiel. Chyba spočívala v tom, že sa správne nezapekal pigment, ostával na valci a prenášal sa na nasledujúcu stranu. Buď som nechávala vyznieť chybu samotnú a ostávala v pozícii diváka alebo cielene zasahovala. Na printoch som vynechávala časti obrazu, niekedy ostávala len linka v podobe siluety figúr a zvyšné miesta som nechala na vyplnenie tlačiarňou. Pri zamýšľaní sa nad tým, čo je digitálna tlač a čo je maľba, som výtlačky za pomoci rozpúšťadiel a môjho rukopisu posúvala do maliarskej polohy. Ťahy boli gestické aj kopírujúce proces tlače, buď po celej ploche alebo len v detaile.

Ďalším konceptom vznikajúcim na princípe rozpúšťania sú koláže, ktoré som nazvala Dvojníci. Totemickým formám, skladajúcim sa z človeka a levov, som po vytlačení postupne ťahom štetca odoberala farbu a krok za krokom som ich prenášala na nový čistý formát. Bola som ako keby kopírka, ktorá si kradne toner. Vznikol tak Dvojník vytvorený z „mäsa“ originálu, ktorého podoba, ale bola tiež zmenená. Keď mi dovolia možnosti, mám v pláne pracovať s týmto konceptom naďalej aj vo väčších formátoch.

Zlomový moment pri tvorbe nastal po zadaní domácej úlohy: „Kresba ceruzkou – barokový labyrint so súsoším:))) zmena…“ Problémy, v ktorých som sa cyklila, stvárnenia lovu bez účasti človeka, nerovný vzťah v epicentre deja sa začal postupne strácať. Začlenenie architektúry oddialilo pozornosť a zmenilo rovnicu – človek vs. zviera na človek a zviera vs. prostredie. Na jednej strane teraz stojí racionálna architektúra a na druhej pohyb a život dvojice. Dvojica zažíva veci spoločne a rovnocenne. Tento vzťah funguje obojsmerne. Niekedy je ovplyvnená architektúra, inokedy dvojica. Okrem konceptuálneho posunu som pri kresbách trochu upokojila svoju netrpezlivosť a vznikli na moje pomery sústredené práce. Zmenila sa aj farebnosť vďaka spontánnej voľbe farebného, miesto klasického papiera. Donútilo ma to inak rozmýšľať o farbe, o linke v kresbe, o ‘’lazúrovaní”, stavaní objemu a tieňovaní.

Čo sa týka techniky a materiálov, ostala mi práca s pigmentami, riedkym olejom, suchým pastelom, vypadla mi želatína a pridali sa fúkacie fixy, ktoré oddialili kontrolu nad výsledkom a priniesli nové chápanie detailu a hranicu formy.  Objavným sa pre mňa stalo aj čoraz väčšie uvedomovanie si svojej ženskosti. Boli to knihy aj dialógy za poslednú dobu, ale nejako to všetko do seba zapadlo a ženstvo som si začala zamilovávať stále viac a viac. Zjavuje sa to pre mňa v určitej miere už aj v tvorbe, no chcela by som v tom byť ešte viac sebavedomejšia. Vidím to v gestách, vo farebnosti a v modelovaní priestoru, no napr. chcela by som sa o tie obrazy viac „starať“.

Keďže sme sa objavili v období vlády dištancu, na pochopenie toho, čo sa to tu posledné dni stalo, bude treba časový aj emočný odstup. Som veľmi zvedavá, čo to prineslo a prinesie.

Patrícia Bačenková, 4. roč. bakalárskeho štúdia

ŠUM, ktorý rozkladá OBRAZ – ešte na začiatku som sa pýtala samej seba: Vzťahuje sa to len na umelecké dielo? Vizuálny obraz? Obraz čoho? Samotnej vizuality?

Šum som brala ako nástroj k rozloženiu obrazu (čiže obraz s konkrétnym námetom) a jeho následnému znejasneniu s preklápaním k abstrakcii. Tam mala byť tá hranica realizmu a abstrakcie. Námet prevyšoval samotnú tému šumu. Domnienka, že námet je všetko s čím dokážem pracovať vo svojej komfortnej fóne, čo sa týka maľby. Chcela som minulosemestrálnu myšlienku nedostatočnosti zobrazovanej skutočnosti so záujmom pre konkrétnosť v nekonkrétnom spracovať veľmi chabým spôsobom, a to tak, že som vzala túto zobrazenú skutočnosť a namaľovala ju s efektom šumu – kvázi som len vynechala určité body v obraze.

realizmus verzus abstrakcia, transparentnosť, absurdita, šum  Tento boj realizmu a abstrakcie alebo samotné hľadanie hranice medzi týmito dvoma bodmi sa odohrával len v čiste vizuálnom uchopení, skrz vzťah umelca a diváka. Zmenilo sa to, že tento takzvaný boj sa s uvedomením neodohráva v obraze ako som sa domnievala, ale v samotnom egu. S opustením námetu, od zobrazovaného k vytváraniu cez odpútavania sa od materiálu ako podkladu pre následnú maľbu, ma priviedli k novým a obšírnejším aspektom výtvarného/vizuálneho jazyka. Ale práve tie aspekty, ktoré boli na začiatku stanovené viac-menej ostávajú, len sa zmenila ich dôležitosť.

Aplikácia estetického prístupu k šumu, ktorý nemusí mať len povahu nežiadúceho prvku v spracovaní obrazu. (digitálneho, filmového) V prvom rade pôjde v BP o analógiu s historickým filmovým obrazom, kde môže byť šum v narušení obrazu prítomný takmer na úrovni naratívu. Bod, ktorý mal byť vlastne pilierom BP sa anihiloval na bezprostrednú abstrakciu šumu v rámci jeho subjektívneho ponímania v skôr filozofickej sfére. Prevrat vznikol práve tým podnietene vytváraným a nie zobrazeným šumom, ktorý zapríčinil pomalý rozpad zaužívaných konvencií. Samotný základ toho prevratu bola nová skúsenosť s prácou so sklom. Možnou príčinou sa zdá byť práve aj momentálna kríza, kedy som nútená pracovať v provizórnom ateliéri, ktorý tu je vždy, keď sa prebudím a po celý deň vidím, čo som namaľovala, som s tým v bezprostrednej blízkosti, núti ma to o veci premýšľať a vidieť práve tie chyby, ktoré by som si možno inak nevšimla. Transparentné materiály ako sklo a fólia a ich vlastnosti sa stávajú pojítkom vyjadrenia rovnako ako vzťahy medzi nimi, ich uchopenie v priestore, vrstvenie a ďalšie variovanie pomocou farby s gestom vyškrabávania alebo vymývania, taktiež tavenia týchto dvoch materiálov za účelom ako vytvorenia šumu, tak rovnako aj vďaka procesu skúmam, čo vlastne šum je a na základe čoho vzniká.

Šum je senzitívne prítomný v estetickom pozorovaní súcna, zároveň je to aj to, k čomu inklinujem v umení. Toto stále platí. Avšak, tento šum vidím, pretože ho chcem vidieť. Je všadeprítomný, ale jeho vnímanie je podmienené. Pozeráme sa na korunu stromu. Ja ju vnímam ako šum a druhý zasa ako to, čo to je. Na to, aby aj druhý vnímal korunu stromu ako šum je potrebný sprievodný jav, ktorý naň poukáže a práve tým je napr. vloženie myšlienky alebo informácie šumu, ktorá podnieti druhého k zamysleniu sa nad korunou stromu ako šumom. Zároveň sa bude jednať o hľadanie a súčasné pozorovanie hranice medzi realizmom a abstrakciou v rámci komunikácie umelca a diváka. To už som vysvetlila vyššie.

Konkrétnosť v nekonkrétnosti, abstrakcia vo vecnosti. Tu je zaujímavé to, že som to mala pred sebou, ale nevidela som to. Tento aspekt som chcela docieliť za pomoci šumu, no uvedomila som si, že on je tým aspektom. Šum samotný je konkrétna vec v nekonkrétnom a vytváram ho tak, ako ho ja vnímam, a tým prechádzam k abstrakcii. Pohybujem sa na vizuálnom poli s vlastnou filozofiou, ktorá vzniká na základe procesu. Pozorujem, za akých podmienok šum vzniká, kedy sa stáva čitateľným, ako na seba materiály skla a fólie reagujú, aké sú medzi nimi vzťahy, aký šum vzniká variovaním týchto materiálov, ich popieraním a premeny na iné materiály, no nie z fyzikálneho ale vizuálneho hľadiska. Zaoberám sa premenou skla na fóliu a fólie na sklo, zmenou mikroténovej fólie na látku, ďalej spojením platinovaného skla a fólie na kovový plech. Vzniká tak informačný šum, ktorý zneistí diváka v tom, čo si myslí, že vidí, a to, čo to v skutočnosti je. Zaujíma ma ako zrodenie a vytváranie šumu, tak jeho proces umŕtvovania. Potešilo ma umŕtvovanie transparentnosti transparentnosťou. Takisto mi umožňuje vytvárať šum vrstvením transparentného materiálu, ktorý je pomaľovaný či už jednoliato v podobe listru alebo je poznačený gestickou maľbou v štýle odoberania farby (momentálne trhaným čiarkovaním). Niekedy šum vzniká len v samotnom vzťahu skla a fólie, ich rovnaké, ale aj rozdielne vlastnosti spájam do jedného objatia. Námet je oporným bodom k pozorovaniu týchto aspektov a ich zmien. Subjektívny pohľad je podstatou tohto prístupu.  Námet už neexistuje a subjektívny pohľad je spôsob vytvárania a vnímania šumu. Technologický rozsah: sklo, fólia, grafické farby + sklárske farby ako platina a listre, akrylové farby Realizácia: inštalácia, video  Áno.   BP bude realizovaná ako inštalácia súboru objektov vytvorených pomocou maľby na sklo špeciálnymi farbami, grafickými farbami na transparentnej fólii a video prepojené s maliarskym prístupom. Na to, ako bakalársku prácu alebo šum realizovať prichádzam počas procesu. Čo viem určite je, že bude pozostávať z transparentných materiálov a inštalácie súboru prác. Snáď aspoň to.

Záver Začiatok korona-krízy bol bolestný v prekonávaní ísť čo i len niečo robiť. Trvalo mi dva týždne kým som sa dostala späť k tvorbe. Bola to sladká sloboda bez povinností, ale tiež nuda. Teraz makám vlastným tempom a musím povedať, že mi ten čas mimo zhonu pomáha sústrediť sa na podstatnejšie veci v tvorbe, ktoré ma bavia. Je to tým, že mám v hlave viac miesta, človek je kľudnejší a ľudia sú milší. Čo sa týka konzultácií, zdajú sa mi byť sviežejšie. Nemôžem sa sťažovať, že by tie práce alebo myšlienka neboli dostatočne odkonzultované, či už s pánom Machom alebo s Vami, i keď by bolo fajn keby sme sa rozprávali priamo nad tými vecami. Neviem si síce predstaviť, že by takto vyzeral každý semester, ale môžem povedať, že táto pandémia je prínosnou skúsenosťou.

Patrik Hujo, 3. roč. bakalárskeho štúdia

Neohuman

Na úvod by som rád predstavil svoj pôvodný tohtosemestrálny plán, ktorý sa vrámci situácie vyvinul trochu iným smerom, s ktorým som sa, ale nakoniec dokázal pomerne viac stotožniť, čo sa týka predovšetkým konceptu. Na začiatku semestra som sa rozhodol ukončiť svoju doterajšiu líniu hľadania akéhosi problému vo svojich útrobách a telesnosti, či symboliky, ktorá sa mi nedarila podchytiť úplne podľa mojich predstáv a rozhodol som sa teda skúmať záležitosť z vonkajšieho uhla pohľadu, a to práve skrz súčasnú pokrokovú dobu smerujúcu skrz digitálne osvety typu: virtuálni influenceri, módne prehliadky, či dokonca virtuálna realita a umelá inteligencia, robotika alebo kybernetika v spojitosti s ľudským bytím a tvorením takzvanej alternatívnej syntetickej, či digitálnej dimenzie a existencie. Pri týchto témach som sa chcel oprieť najmä o filozofickú literatúru napríklad od židovského autora Heschela – Čo je človek?, poprípade Jaspersa – Šifry transcendecie. Taktiež ma veľmi v tomto smere zaujala kniha od Horsleyho – Mýtus o našej dobe a knihy, ktoré riešia technologický dopad na kultúrnu, prípadne psychologickú situáciu človeka v dnešnej dobe.  V pôvodnom pláne som chcel striktne dodržať určité pravidlá mnou určené, ktoré sa týkali aj tématiky, aj počtu formátov a média. No neviem presne, či to bolo mnou samým alebo touto globálnou situáciou, ale mnoho z plánov, ktoré som mal, sa rozpadlo. To ma však nezastavilo v mentálnych posunoch, ktorých bolo v poslednom čase mnoho a na základe toho som sa od tejto témy určitým smerom posunul trochu do iných rozmerov.

Dištančné štúdium tohto semestra mi prinieslo mnoho sebareflexie nie len vrámci mňa ako človeka a autora s problémom sústredenosti, ale taktiež mňa ako bytosti, ktorá sa ľahko nechá rozptýliť svetom, ktorý nie je uchopiteľný, a to je čiastočne jedna z vecí, ktoré ma kvázi donútili vrátiť sa vo svojej tvorbe naspäť k figúre a zmyslom, ktoré je schopná vnímať, napriek tomu, že telesnosť figúry sa vytráca. Vnímanie času a priestoru sa zmenilo v klaustrofobické prežívanie cyklického opakovania sa dní v samote v prenajatom byte, ktorý sa zmenil na ateliér. Táto skúsenosť je nejakým spôsobom naozaj veľmi obohacujúca, zaujímavá a zvláštna. Karanténne prostredie spôsobuje priestor, v ktorom sa zrazu človek ocitá v domácnosti, ateliéri a kultúrnom prostredí zároveň. Bariéry padajú a človek stráca možnosť voľného pohybu – je akoby uzavretý v kabíne, v ktorej sa istoty bežného života vytrácaju.

Moje vnútorné filozofické a spirituálne každodenné pochody sa v tomto období zintenzívnili. Otázky a odpovede na niečo veľmi ťažko zodpovedateľné, ktoré mi bežne behali hlavou, zrazu boli zanedbateľné. Moje telo nie je dôležité, a to, čo sa v ňom odohráva sa odohráva rovnako, tak aj pred ním, či za ním. Najbližším absolútnom som ja a hneď druhým rovnako dôležitým absolútnom je všetko navôkol za pomyselnou hranicou tela a priestoru. Človek spoločne s vývinom vedomia a s myšlienkovým dozrievaním transmutuje aj po fyzickej stránke, v ktorej sa tento posun javí, ale z technologického hľadiska, a to práve aj vďaka rýchlosti, ktorú biologická evolúcia už nedokáže sama o sebe prekonať. Stráca svoje telo, myseľ mu ostáva. Čistí sa od biologického, no znenazdajky ho vymieňa za syntetické. Časom sa forma telesnosti akú dnes poznáme, bude považovať už iba za akýsi artefakt po človekovi, ktorý bol ešte zraniteľný.

Videá:

Contact with dematerialization I.

Contact with dematerialization II.

010110100 I.

010110100 II.

Pavel Baghy, 1. roč. magisterského štúdia

Mysterious Island

Stanoveným cieľom môjho semestrálneho projektu bolo vytvorenie krátkej hry založenej na princípe explorácie prostredia. Ako herný engine som si vybral Unreal Engine 4 (ďalej UE4) . Začiatok hry je situovaný na tropickom ostrove, kde je hráč ihneď na začiatku vyzvaný hľadať vstup do tajomnej jaskyne. Celková atmosféra je definovaná tajomnosťou, prvkami chladného SCI-FI v kombinácií a kontraste k prvkom, ktoré majú vzbudiť v hráčovi fantáziu. Medzi implementované mechaniky patrí lozenie po skalách, odomykanie dverí, skúmanie predmetov s možnosťou ich uloženia do inventára a čítanie zápiskov, ktoré sa ukladajú do denníka.

Medzi mechaniky, ktoré ostali v ideovej rovine patrí systém hladovania, pri ktorom by tempo hry určoval hlad postavy, za ktorú hráč hrá a musel by hľadať jedlo. Táto mechanika bude slúžiť tiež ako motivácia hráča preskúmavať okolie a dodá tak hĺbku exploračnej rovine hry.

Pri tejto práci som sa naučil lepšie sa orientovať v UE4 pri vytváraní prostredí. Nová pre mňa bola práca s post-proces úpravami, vytváranie atmosféry a aplikovanie LUT (Lookup Table) – color grading. Ďalším aspektom bola práca s blueprints tzn. node-based systemom teda vizuálnym programovaním. Ďalším pre mňa novým programom, v ktorom som pracoval je Substance Designer, kďe som sa naučil vytvárať procedurálne materiály rovnako v node-based rozhraní.

Medzi ostatné programy ktoré som používal už predtým patrí Maya, Zbrush, Substance Painter a Photoshop.

Samotnému vytváraniu prostredí predchádzala príprava moodboardov, vytváranie konceptov a modelovanie a textúrovanie samotných assetov, ktoré som následne použil na vyskladanie scény. Dôležitú úlohu hralo aj použitie viackamerového systému, kde som mohol vidieť okrem môjho pohľadu (väčšinou nadhľad) aj scénu z pohľadov hráča. Hoci ide o 3D scénu, v ktorej má hráč slobodu voľby vybrať si miesto, kde stojí a kam sa pozerá, mohol som takto komponovať prostredia podobne ako obraz, keďže aj prechádzanie prostredím je len sériou pohľadov.

Pri tvorbe tejto práce som si uvedomil dôležitosť existencie návrhov pred finálnym produkovaním assetov a skladaním finálnej scény nakoľko je to dlhý proces a je potrebné mať viac menej jasné, kam daná scéna (vrátane farebnosti, nálady, príbehu a atd.) smeruje.

Komplikácie s priestorom som s ohľadom na povahu projektu nemal žiadne. Dalo by sa povedať, že to bol ideálny čas na sústredenú prácu z domu. Až na skutočnosť, že som sa prvý mesiac nemohol vôbec sústrediť, keďže ma zavalila vlna informácií a pochýb ohľadom pandémie. Následne som obmedzil čítanie a pozeranie správ, čo do určitej miery vyriešilo tento problém. Začal som si však uvedomovať dôležitosť každodennej rozmanitosti v spojení s tvorbou. A to nie len ako zdroj náhodných inšpirácií počas dňa, ale hlavne kvôli zmene prostredia, stretávaní sa s ľuďmi a pravidelnou zmenou, po ktorej je človek rád, keď sa znova dostane k svojej práci. Zdá sa, že po takejto dlhej dobe v karanténe sa moja motivácia a sústredenosť ustálili na úrovni, pri ktorej som schopný pracovať a dokonca som si zvykol na pravidelný režim.

Nakoľko zamýšľaná inštalácia vyžaduje priestor, projektor a tmu, rozhodol som sa urobiť vizualizáciu rovnako v UE4, kde je možné vidieť projekciu hry, koncepty prostredí a modely ktoré sa nachádzajú v hre.

Pavol Gogola, 2. roč. bakalárskeho štúdia

Zhrnutie tohto semestra

Keď spomínam ako „nešťastne” začínal tento semester, musím povedať, že končí celkom fajn. Nevraviac až tak o ateliérových záležitostiach, skôr by som povedal, že mi veľmi prospela táto pauza od reality. Frustráciu neskôr zastúpil pocit akejsi rovnováhy. Padlo mi veľmi vhod mať 24/7 čas len na seba. Oddýchnuť si. Popremýšľať. Zo štvrndelka, ktorý nemal konca kraja som bol nakoniec nútený sám upliesť niečo, čo malo akýsi režim. Vždy som mal problém s disciplínou, ale konečne som mal priestor nejako ju v sebe nájsť a trošku na nej popracovať. Aj keď mi občas trvalo štyri dni zvesiť prádlo z balkóna, v niektorých veciach som sa snažil byť svedomitejší.

Čo sa týka ateliéru, trocha som sa odklonil od pôvodného zámeru, ale koncepčne som sa stále motal okolo pôvodného plánu so zachytením telesnosti vo vizuálnej podobe, odosobnenej od konkrétneho subjektu, ale vychádzajúc priamo zo subjektívneho prežívania a skúseností. Trocha som sa musel uskromniť s formátom, keďže pôvodný plán s tvorením v kamošovom ateliéri padol a domáce podmienky mi neumožňovali napínať plátna na stenu alebo búchať rámy v izbe. Aj to bolo vo výsledku veľmi fajn, pretože som si pripomenul, že menší formát je jednoduchšie mať pod kontrolou.

Taktiež celkom zaujímavá zmena v maliarskom prístupe započala vďaka letargii na začiatku semestra, kedy som nevediac, čo robím a nemajúc žiadny konkrétny plán (po vizuálnej stránke) začal trošku experimentovať s abstrakciou popri tej figúre. Chcel by som v tom pokračovať, ale prišiel som na to, že abstrakcia je asi najťažší žáner v tom zmysle, že veľmi dlho trvá, kým napatlám farbu spôsobom, ktorý sa mi aspoň ako tak pozdáva (nikdy som nebol fanda astrakcie). Ale je to výzva a je to sranda.

Som strašne vďačný, že sme stihli pred koronou ešte ten workshop s Yoshim. Dalo mi to nový náhľad na to, ako vystavať obraz. Asi s tým budem experimentovať naďalej. Ďalší zaujímavý postreh pri výstavbe kompozície bol, že aj napriek tomu, že najradšej robím figúru, akoby sa mi viac zapáčilo vyberať len fragmenty a minimalizovať jej zastúpenie v obraze. Mám pocit, že to dáva väčší priestor pre imagináciu pri „len takom pozeraní sa” naň. Čo sa týka kvality a kvantity, určite by to mohlo byť lepšejšie, pre teraz som však relatívne spokojný a lepšejšie veci si nechám na potom. haha. V závere tento semester hodnotím pozitívne, ale dúfam, že už sa to nezopakuje.

Petra Čížková, 2. roč. doktorandského štúdia

Po odevzdání teoretické části disertační práce jsem se v rámci pokračujícího výzkumu a v reakci na právě probíhající pandemii zaměřila na rozvíjení nápadu vytváření interaktivní hry pro VR. Jednalo by se o hru v níž by se člověk mohl určitým způsobem aktivně vyrovnávat s probíhající situací jednak vlastním hledáním léku a prostředků pro posilováním imunitního systému, ale také by mu umožnila ponořit se do světa s odlišným sociálním vnímáním i systémem, který by mu mohl pomoci přehodnotit vnímání sebe sama a překonat pocit izolace a osamělosti. Svět by byl podpořen unikátní vizualitou založenou na propojení a vybalancování realistických prvků získaných skenováním přírodnin s výtvarným jazykem vytvořeným technikou malby rostlinnými pigmenty na kašírovaných objektech, které by byly naskenovány a převedeny do VR. Vytvoření charakterů by probíhalo obdobným způsobem ve spolupráci s herci a s využitím 3D animace. Cílem hry je prohloubení vztahu člověka k přírodě a zprostředkování zážitku originálně vystavěného světa na principech posthumanismu, nabízejícím nezvyklé možnosti interakcí. Hra je plánovaná ve 2 módech – pro jednoho hráče nebo multiplayer, kdy si hráč vybírá charakter z několika možností: hl. postava Pharmacon – kyborg vytvářející zahradu léčivých rostlin, BORN (biologicky organizovaná reálně nesamostatná entita), duch bylinářky Herby, rostlina Plantae a kámen Roke – každý z nich přináší vlastní způsob vnímání zohledněný specifickou vizualitou a možnostmi interakce. V rámci uvažování o vlastní hře jsem napsala grant pro možnost její realizace.